Archív

Antonín Václavík

4. decembra 2009 sme si pripomenuli 50. výročie úmrtia významného etnografa a univerzitného profesora  PhDr. Antonína Václavíka. Antonín Václavík (12. 7. 1891 Pozlovice - 4. 12. 1959 Brno) sa narodil v Pozloviciach pri Luhačoviciach ako najmladší zo siedmich detí. K celoživotnému záujmu o ľudovú kultúru ho priviedol jeho o päť rokov starší brat František. Každé prázdniny a chvíle voľna venovali etnografickému výskumu a záchrannému zberu.

V roku 1905 vytvoril A. Václavík v rodnom dome v Pozloviciach starú ľudovú izbu z artefaktov, ktoré dovtedy zhromaždil z výprav za ľudovým umením v okolí Luhačovíc. Záujem verejnosti o túto izbu posilnil u oboch bratov myšlienku založiť v Luhačoviciach múzeum. V roku 1918 boli ich zbierky z Pozlovíc, Luhačovíc a okolitých obcí vystavené v novootvorenom múzeu, ktoré nieslo spočiatku názov Prozatimní muzem Slováckého Zálesí a v tom istom roku vznikla aj Múzejná spoločnosť v Luhačoviciach.

Na Slovensku pôsobil Antonín Václavík v rokoch 1919-1939. V prvých rokoch sa mu okrem iného podarilo zozbierať a spracovať materiál k vydaniu svojej prvej, vysoko cenenej monografie Podunajská dedina v Československu, vyštudovať etnológiu a dejiny umenia na bratislavskej univerzite a získať doktorát z filozofie. Súčasne pritom pracoval na triedení národopisnej zbierky Pražského hradu, zriaďovaní národopisných oddelení a inštalácií zbierok múzeí v Rimavskej Sobote, Piešťanoch, Skalici, Turčianskom Sv. Martine a v Bratislave.

PhDr. Antonín Václavík a jeho vysoko hodnotená monografia
Podunajská dedina v Československu.

Vydanie národopisnej monografie Luhačovské Zálesí v roku 1930 bolo vyvrcholením činnosti Múzejnej spoločnosti v Luhačoviciach. Antonín Václavík touto monografiou zavŕšil dvadsaťročný výskum svojho rodného kraja. Rozsiahla publikácia (672 strán textu je členených do 14. kapitol, texty dopĺňa 800 ilustrácií, z toho je 419 reprodukcií v obrazovej prílohe) sa stala významným  priekupníckym príspevkom európskemu národopisnému bádaniu.

V roku 1933 sa Antonín Václavík stal docentom národopisu na brnenskej univerzite. Počas vojny, keď boli vysoké školy zavreté, Václavík reinštaloval expozíciu Múzea luhačovického Zálesí v Luhačoviciach. Popritom sa venoval aj publikačnej činnosti (Volkskunst und Gewebe, vydaná v r. 1956; Výroční obyčeje a lidové umění, vydaná po autorovej smrti v r. 1959). Po skončení druhej svetovej vojny bol A. Václavík menovaný v Brne za riadneho profesora národopisu a vedúcim národopisného seminára, ktorý vybudoval.

(Informácie použité a spracované v biografii so súhlasom prevádzkovateľa webovej stránky http://www.luhacovice.cz

Radi by sme Vám bližšie predstavili nielen život a dielo A. Václavíka prostredníctvom článku Jána Botíka, ale už i skôr spomínanú hodnotnú publikáciu Podunajská dedina v Československu a jej neoceniteľný prínos, ktorý mala a stale má aj pre súčasnú odbornú verejnosť.

Ján Botík: Antonín Václavík a slovenská chorvatistika

Tohto roku si odborná verejnosť pripomína päťdesiate výročie úmrtia významného národopisca Antonína Václavíka (1891–1959). Zaradil sa medzi tých českých intelektuálov a špecialistov, ktorí po vzniku Československej republiky pôsobili na Slovensku na rôznych postoch štátnych služieb. Antonín Václavík prišiel na Slovensko v roku 1919, kde dve desaťročia bol v službách Ministerstva školstva a národnej osvety ako referent pre kultúrne pamiatky a ľudové umenie. Zároveň pôsobil aj ako kustód Slovenského vlastivedného múzea v Bratislave.

Poznatky o ľudovej kultúre, ktoré zhromaždil systematickým výskumom hlavne na západnom Slovensku, sprístupnil vo viacerých muzeálnych expozíciách a národopisných publikáciách. Patrí k nim aj obsiahla monografia o Chorvátskom Grobe, ktorá vyšla v roku 1925 pod názvom Podunajská dedina v Československu. Musela to byť nevšedná udalosť, pretože v Slovenskom denníku vyšla na tri pokračovania podrobná rcenzia, v ktorej autor konštatoval, že rozsahom, obsahom a aj výtvarným riešením, nemala táto kniha v tom čase páru nielen v slovenskej a českej, ale ani v zahraničnej národopisnej literatúre. Za výnimočný vedecký prínos, hlavne však za umelecky náročné grafické stvárnenie, získala táto publikácia na Svetovej výstave v Barcelone (1929) zlatú medailu.

Podunajská dedina Antonína Václavíka už od jej vyjdenia priťahovala pozornosť aj tým, že upozornila na prítomnosť chorvátskeho etnika na Slovensku. Viacerí renomovaní bádatelia (R.Jeřábek, K.Kučerová) označili túto monografiu za základ a východisko špeciálneho chorvatologicky zameraného štúdia, ktorému sa dovtedy venovala iba okrajová pozornosť. Podunajská dedina sa stala jednou z najuznávanejších a najcitovanejších publikácií o slovenských Chorvátoch. Hlavne preto, lebo dovtedy, a zdá sa, že ani potom, nebol obraz o historických osudoch, o pretrvávaní chorvátskeho jazyka, o podobe tradičnej kultúry a spôsobu života v jednej Chorvátmi osídlenej dedine na Slovensku, ale ani na celom ostrove gradiščanských Chorvátov, predstavený vo viac ako päťstostranovej knihe veľkého formátu. Ani v takom obsiahlom a podrobnom vedeckom opise z historických, etnografických, jazykovedných a umenovedných zreteľov. A pravdaže, ani v takom veľkolepom obrazovom vybavení a grafickom umocnení, zahrnujúcom tri stovky fotografických a kresebných ilustrácií vo výnimočnej dokumentárnej kvalite.

Podunajská dedina bola nielen príťažlivou národopisnou monografiou. Bola aj zdrojom inšpirácie, ktorý podnecoval záujem o kroatistické výskumy u ďalších bádateľov. Azda najvýraznejšie sa vplyv Antonína Václavíka prejavil u jazykovedca Václava Vážného, ktorý sa podieľal už na príprave monografie o Chorvátskom Grobe. Jej piata kapitola, ktorá je venovaná problematike jazyka, bola na Slovensku vlastne prvou jazykovednou prácou, ktorá predstavila chorvátčinu ako štyri storočia prítomný a aj živý enklávny jazyk. Keďže kajkavčina z Chorvátskeho Grobu nebola na Slovensku jediným chorvátskym nárečím, V.Vážný vzápätí obrátil pozornosť aj na chorvátske nárečia, ktorými sa v tom čase rozprávalo aj v troch lokalitách na Záhorí – v Devínskej Novej Vsi, Dúbravke a Lamači. Výsledky tohto výskumu zhrnul v precíznej monografii Čakavské nářečí v slovenském Podunají (1927).

Podunajská dedina v Československu - obec Chorvátsky Grob.

Z pohľadu formovania chorvatologických štúdií na Slovensku je významné aj to, že angažovanie V.Vážneho do výskumu chorvátskych nárečí prinieslo do rozvoja slovenskej chorvatistiky ešte čosi naviac. Nepochybnú pridanú hodnotu, ktorá spočívala v tom, že V.Vážný v úsilí zaznamenať chorvátčinu vo všetkých jej súvislostiach a podobách, zapísal a potom aj vypublikoval ucelené texty chorvátskych piesní, rozprávok, povestí, rozprávaní zo života, prísloví, modlitieb, ako aj textové zložky z rodinných a kalendárnych obyčajov. Týmito jazykovými prejavmi obohatil V.Vážný slovenskú chorvatistiku vzácnymi dokladmi folklórnych, zvykoslovných, frazeologických a ďalších tradícií, ktorých špecifická podoba sa sformovala v prostredí gradiščanských a slovenských Chorvátov.

Podunajská dedina A.Václavíka pôsobila na rozvoj chorvatologických štúdií aj ako významný zdroj teoretických podnetov. Z takéhoto pohľadu jej prínos spočíva v nastolení a hľadaní odpovede na otázky, čo z obrazu o tradičnej kultúre a spôsobe života v Chorvátskom Grobe, a pravdaže aj v ďalších lokalitách s obyvateľstvom chorvátskeho pôvodu, nesie pečať pôvodnej chorvátskej domoviny týchto ľudí. Čiže čo možno označiť za kultúrny import chorvátskych kolonistov, za ich prínos a vklad do civilizačno-kultúrneho profilu a do životného štýlu podunajského regiónu. K tejto otázke sa A.Václavík, ako aj ďalší spolutvorcovia Podunajskej dediny, vyslovili v tom zmysle, že mnoho z toho, čo sa zachovalo v Chorvátskom Grobe v tradičnej materiálnej a duchovnej kultúre, nachádza sa aj v susedných, ba aj v značne vzdialených obciach.

To nasvedčuje, že obyvatelia chorvátskeho pôvodu viacej prijímali zo svojho blízkeho i širokého okolia, než zo svojej kultúrnej výbavy vydávali. Ukázalo sa však, že takéto závery, najmä pokiaľ sa vzťahovali na piesňové tradície, boli postavené na vratkých nohách. Poukázal na to  v recenzii Podunajskej dediny chorvátsky etnograf Milovan Gavazzi. Vo svojom polemickom stanovisku  konštatoval, že viaceré z uverejnených piesní majú značne archaický ráz, predovšetkým z melodického hľadiska, čo sa najvýraznejšie pozná na piesni Ej, javore, javore.

Podunajská dedina v Československu.

Na konkrétnych príkladoch ukázal, že melodické korene viacerých piesní sú geneticky zviazané s chorvátskou hudobnou tradíciou. Uviedol aj príklady piesní, ktoré aj napriek tomu, že majú chorvátske texty, z melodického hľadiska neprináležia do chorvátskej, ale do slovenskej piesňovej tradície. Tieto Gavazziho závery neskôr potvrdili aj výskumy slovenských etnomuzikológov.

Či už pod vplyvom odborných ohlasov na Podunajskú dedinu, alebo v dôsledku iných podnetov, A.Václavík napísal, že keď sa po päťročnom odstupe , obohatený novými poznatkami, vrátil k chorvatologickej problematike, musel priznať, že by sa kultúrnemu vyžarovaniu chorvátskych kolonistov malo pripísať viacej vplyvu. Takýto vplyv nevidel v priamom prenose chorvátskych kultúrnych prvkov. Videl ho skôr v mentálnych danostiach a umeleckých vlohách, ktorými sa vyznačovali chorvátski prisťahovalci, ktoré potom pri viacetnickom spolužití a medzikultúrnom pôsobení vyúsťovali do viac alebo menej výrazných kultúrnych zvláštností.

Po vydaní Podunajskej dediny otázka chorvátskych vplyvov na západnom Slovensku zaujala aj ďalších bádateľov. Ich pozornosť priťahoval výskyt takých farieb, ornamentálnych prvkov a symbolov, ktorým sa pripisoval orientálny, mediteránny a balkánsky pôvod. Jozef Vydra v súvislosti s výtvarným prejavom v oblasti Malých Karpát napísal, že žltú, oranžovú a zelenú farbu, t.j. farby dozretého klasu kukurice a jej zelenej byle, priniesli si Chorváti z ich pôvodnej domoviny.

Podobný názor vyslovila aj Ema Marková, ktorá napísala, že jednou z ciest, ktorou sa dostala výroba čipiek na západné Slovensko, bol príchod chorvátskych kolonistov do tohto regiónu. Na podporu tohto názoru uviedla usídlenie sa Jána Kružiča na pezinskom panstve (1575), ktorý mal pochádzať zo známeho čipkárskeho strediska Lepoglava. Boli to však zjednodušujúce a faktograficky nepodložená hypotézy. Jozef Vydra akosi prehliadol, že v druhej polovici 16.storočia, keď chorvátsky kolonisti prichádzalido priestoru stredného Dunaja, pestovanie z Ameriky dovezenej kukurice nebolo známe nielenže na Slovensku, ale ani v Chorvátsku. Ema Marková sa zasa vo svojom názore oprela o chybnú životopisnú znalosť. Ján Kružič totižto nepochádzal zo známeho čipkárskeho centra Lepoglava neďaleko Zagrebu, ale z osady Lupoglav na polostrove Istria.

Takéto vedecky nepodložené úvahy uviedol na správnu mieru Vilém Pražák. Aby mohol posúdiť, či výtvarný prejav malokarpatského regiónu čerpal alebo nečerpal aj z výšivkárskych, čipkárskych a maliarskych tradícií chorvátskych kolonistov, vykonal náročný porovnávací výskum na širokom európskom priestore a s využitím publikovaných, archívnych, muzeálnych a ďalších prameňov.

Po ich vyhodnotení dospel k záverom, že chorvátski kolonisti si v 16.storočí priniesli aj vlastnú textilnú a odevnú kultúru. Bola to však, podobne ako v tom čase aj u príslušníkov slovenského, maďarského či rakúskeho etnika, kultúra málo rozvinutá, skôr rudimentárna. Až od 17. – 18.storočia začali do nej prenikať prvky dekoratívneho obohacovania a ornamentálneho stvárňovania. Takže v tomto období textilné, odevné a dekoratívne tradície u Slovákov a Chorvátov na západnom Slovensku prechádzali zhodnými inovačnými procesmi. Vilém Pražák sa svojimi komparatívne zameranými výskumami interkultúrnych súvislostí zaslúžil o to, že jeho chorvatologické práce priniesli vedecky náročnejšie výsledky, ktoré prispeli aj k väčšej prestíži slovenskej kroatistiky medzivojnového obdobia.

Podunajská dedina v Československu.

Zámerom tohto príspevku bolo poukázať predovšetkým na prínos Antonína Václavíka k rozvoju slovenskej chorvatistiky. Treba však povedať, že jeho Podunajská dedina zohrala a ešte aj v súčasnosti napĺňa aj významné kultúrnohistorické poslanie. A spolu s ním aj sebapoznávanie a sebauvedomovanie príslušníkov chorvátskeho etnika. Práve preto, že táto kniha je venovaná tradičnej kultúre nielen Chorvátskeho Grobu, ale aj celého regiónu Podunajska, má predpoklady osloviť aj našich súčasníkov, ktorých život je spätý s vidieckym prostredím a s jeho agrokultúrnym zameraním.

Hoci sa reálie tradičnej kultúry z každodenného života už zväčša vytratili, nevytratili sa z takej výbavy našich súčasníkov, ktorá sa zvykne označovať ako kultúrna pamäť. Je dobré, že si ľudia pamätajú ako a čím žili ich predkovia. Zmeny, ktoré do života našich súčasníkov priniesol plynúci čas, najmä najnovšie civilizačné a globalizačné výdobytky, vyvolávajú u ľudí potrebu zaznamenávať, uchovávať a pripomínať si prežité. Vracať sa k veciam, k zapísaným alebo inak uchovávaným hodnotám, ktoré preveril neúprosný čas. K takýmto hodnotám sa zaradili aj výnimočne vydarené, nad priemernosťou prečnievajúce publikácie, akou je aj Podunajská dedina.

Záverom možno zhrnúť, že Antonín Václavík a jeho Podunajská dedina zohrali pri formovaní a rozvíjaní slovenskej chorvatistiky nezastupiteľnú úlohu. Svojim chorvatologickým zameraním predstavuje Podunajská dedina v slovenskej spoločenskovednej literatúre odvážne vykročenie za vedecky progresívnym poznávaním multietnického Slovenska a jeho kultúrnych súradníc.                                                                      

Prof. Phdr. Ján Botík, Dr.Sc – národopisný bádateľ, publicista, univerzitný profesor. V rokoch 1968–1988 pôsobil ako vedecký pracovník Národopisného ústavu SAV, v rokoch 1989–1990 bol riaditeľom SNM–Etnografického múzea v Martine. Odtiaľ prešiel do SNM–Historického múzea v Bratislave, kde pôsobil ako vedúci Dokumentačného centra chorvátskej kultúry a kustód pre úsek zahraničných Slovákov (1991–2005).

Výsledky svojej dlhoročnej bádateľskej činnosti publikoval v takmer dvoch stovkách vedeckých štúdií a odborných článkov – napr. Slováci v Bulharsku (Bratislava, 1994), Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 1,2 (Bratislava 1995; autor projektu, autor 85 hesiel a vedúci redakčného kolektívu spolu s Petrom Slavkovským), Slovenskí Chorváti (Bratislava, 2001)...

© 2009 - 2015 SNM-MKCHS. Všetky práva vyhradené.

Vytvorte si web stránku zdarma!Webnode