Archív

Chorváti a chorvátsky jazyk

chorvátske príslovia:

Imaš neg to, ča v ognji ne zgori, ča vuoda ne zame.
Máš iba to, čo v ohni nezhorí, čo voda nevezme.

Kad muoreš, pomagaj, kad ne muoreš, puomotj ne čiekaj.
Keď môžeš, pomáhaj, keď nemôžeš, pomoc nečakaj.

Ki je jako v rič, ni čuda v dielo.
Kto je veľmi do reči, nie je veľmi do práce.

Ki štima da zna, oš ne zna da ne zna.
Kto myslí, že vie, ešte nevie, že nevie.

príslovia z Devínskej Novej Vsi
(Viliam Pokorný: Slovo a drevo)

V počiatočnom období bol chorvátsky jazyk jediným alebo hlavným dorozumievacím jazykom takmer všetkých chorvátskych kolonistov. V lokalitách, v ktorých prevládalo obyvateľstvo chorvátskej národnosti, sa chorvátsky jazyk udomácnil ako hovorový jazyk v rodinnom a dedinskom prostredí, ale aj ako bohoslužobný jazyk.

Do polovice 18. storočia sa pravdepodobne udržala chorvátčina v kostole aj v Devínskej Novej Vsi. Najdlhšie sa chorvátčina pri náboženských obradoch udržala v zadunajských lokalitách - v Jarovciach a Čunove (do r. 1949). 

Neskôr sa medzi potomkami chorvátskych kolonistov začala udomácňovať dvojjazyčnosť alebo aj viacjazyčnosť. V oblasti Záhoria a pozdĺž Malých Karpát bola druhým jazykom spravidla slovenčina. Niekde sa k nej pridružila aj nemčina (napr. Devín, Grinava, Cajla) alebo maďarčina (Blatné).

V zadunajských obciach (Jarovce, Rusovce, Čunovo) druhým a tretím jazykom bola nemčina a maďarčina. Po začlenení týchto troch obcí do územia Československej republiky (r. 1947) štvrtým jazykom sa stala slovenčina.

Podľa určitých nárečových znakov boli gradišćanskí Chorváti rozdelení na niekoľko nárečovo-etnografických skupín: Južní Čakavci, Štojci, Vlahovia, Dolinci, Poljanci a Haci.

Do skupiny nazývanej Haci (pandrofský nárečový ostrov) spadajú lokality severne od obce Pandrof, vrátane aj našich troch zadunajských obcí - Čunovo, Rusovce a Jarovce.

Do skupiny Poljanci a Dolinci, ktoré sú rozložené južne od Željezna (Eisenstadt) po Kiseg (Köszeg), spadajú aj nárečia našich lokalít Devínska Nová Ves, Dúbravka, Lamač, Záhorská Bystrica a Mást.  

Čakavské nárečia v Gradišći sa členia na strednočakavské ikavsko-ekavského typu a južnočakavské ikavského typu. Nárečia vo všetkých štyroch lokalitách na Slovensku, v ktorých sa až do súčasnosti rozpráva po chorvátsky (Chorvátsky Grob, Devínska Nová Ves, Jarovce, Čunovo) spadajú do skupiny strednočakavských nárečí. Aj nárečia v dnes už poslovenčených dedinách v oblasti Záhoria, pod Malými Karpatami i v zadunajskej oblasti, prislúchali pravdepodobne, taktiež k strednočakavským dialektom.

Unikátnymi dokladmi chorvátskej písomnosti na Slovensku sú chorvátske texty na náhrobných pomníkoch v Jarovciach a Čunove. S výnimkou týchto dvoch lokalít, v žiadnej inej Chorvátmi osídlenej obci na Slovensku písomné doklady tohto druhu sa nevyskytujú. Ako už bolo spomenuté, súvisí to zrejme s tým, že v týchto dvoch lokalitách sa chorvátčina ako bohoslužobný a vyučovací jazyk udržala až do polovice 20. storočia, zatiaľ čo vo všetkých ostatných chorvátskych osadách sa v chorvátčine prestalo kázať a vyučovať v 17.-18. storočí.